21. 2. 2008

Editorial

Politický program občianskeho združenia Slovenská pospolitosť (SP) a politickej strany, ktorú jej predstavitelia s niekoľkými ďalšími lídrami slovenskej krajnej pravice založili, teda Slovenskej pospolitosti – Národnej strany (SP-NS), predstavoval v histórii ponovembrového slovenského politického straníctva doteraz najambicióznejší pokus o prenesení politického extrémizmu do sféry politiky a legálnej volebnej súťaže. Aktivity hnutia, ktorému sa na istý čas podarilo postaviť sa do čela slovenskej ultrapravice, otvorene smerovali nielen k obhajobe politiky postavenej na princípoch šovinizmu a xenofóbie, či snahám o odstavenie značnej skupiny obyvateľstva od možnosti účastniť sa na výkone vlastných politických práv, ale i k potlačeniu zásady o nemennosti niektorých základných podôb demokratického zriadenia a proklamovaným snahám o odstránení parlamentnej demokracie.

Komplexnosť programových priorít Slovenskej pospolitosti, dobrá organizovanosť a akcieschopnosť hnutia, ako i čoraz vyhrotenejší vzťah tejto najsilnejšej časti slovenskej ultrapravice k inštitúciám demokratického ústavného štátu, vyvolali silnú odozvu politického systému slovenskej liberálnej demokracie. Otázka ochrany demokracie pred subverzívnou činnosťou jej nepriateľov presiahla v tomto období pôdu akademických diskusií či teoretických konceptov bezpečnostnej politiky a stala sa problémom nanajvýš praktickým.

„Democracy becomes militant“, konštatuje Karl Loewenstein. Viera v bezpodmienečné víťazstvo demokracie, ktorá nebude schopná a ochotná chrániť vlastné hodnoty, sa po skúsenosti s nemeckým nacionálnym socializmom, ktorý porazil demokraciu práve vďaka jej nedostatkom, stáva naivnou, a nebezpečnou, chcelo by sa dodať. Koncept militantnej demokracie (obranyschopnej, bojovnej demokracie, z nemeckého politologického prostredia známej ako streitbare Demokratie) v sebe zo svojej podstaty predpokladá povojnové víťazstvo myšlienky, že demokratické zriadenie sa nemôže vzdať niektorých obranných mechanizmov, ktoré môžu účinne znížiť riziko ohrozenia samotného demokratického usporiadania spoločnosti; tým zároveň rieši dilemu medzi maximálnym priestorom pre slobodu v rámci liberálnej demokracie a otázkou, či má demokratický systém obsahovať zásadné prostriedky zamedzujúce zneužitiu jeho hodnôt, príklonom k druhej zo spomenutých možností.

Blog Nepriatelia demokracie nemá ambíciu vstúpiť do diskusie, do akého svetla tým demokracia samú seba stavia, i keď takejto debate nemožno uprieť mimoriadnu príťažlivosť; priestor pre takéto postrehy však v žiadnom prípade čitateľom nemieni uprieť. Naopak, sú vitané v diskusii pod jednotlivými príspevkami. Samotný obsah však mieni reflektovať fakt, že demokracia sa skutočne voči svojim nepriateľom bráni; a je nesmierne zaujímavé sledovať ako.

Blog je zatiaľ v skušobnej prevádzke.

1 komentár:

don Quichote povedal(a)...

Neonacisti sú krajná pravica?
To ste na to ako prišli?
Všetky Vami uvádzané strany ako krajná pravica, sú krajne ľavicové strany a je to rovnaká banda ako napr. komunisti, Antifa, MSD - Mladí sociálni demokrati.